MEDJUGORIE mladých apríl 2014
Mnohí ľudia nemajú konkrétnu predstavu, prečo idú do Medjugoria, mnohých tam láka senzácia zjavení alebo vidina lapateľného zázraku, ja s mojou sestrou sme mali jasný cieľ – modliť sa a prosiť za uzdravenie nášho brata potýkajúceho sa s problémom alkoholu a automatov už niekoľko rokov. Obaja sme tam už raz boli, takže sme o pozitívnych účinkoch tohto premodleného miesta nepochybovali. Odkedy sme sa na piatkových kluboch v Piešťanoch dozvedeli termín putovania, vedeli sme, že ideme. Mne sa to trochu skomplikovalo malou operáciou členka približne mesiac pred púťou, ale zveril som to Bohu a Tej, za ktorou sme tam išli a jeden pekný štvrtkový večer sme sa viezli spolu s ďalšími 17timi pútnikmi smer juh.
Privítanie domácimi a ubytovanie sa prebehlo v rámci doobedia a poobede sme sa spoločne vydali za našim prvým duchovným zážitkom – krížová cesta na vrch Križevac. Pre mnohých je to fyzický výkon hodný uznania, veď cesta je posiatá kameňmi rôznej veľkosti, ktoré tvoria akýsi prírodný príspevok k tomu, aby sme si tých štrnásť zastavení len tak neprebehli ale trochu aj to utrpenie nášho Pána prežili rozjímaním nad jeho obetou. Ja som pôvodne kvôli spomínanej operácii ani nepredpokladal, že sa krížovej cesty zúčastním, no naplnený atmosférou tohto miesta som sa pomodlil Pod tvoju ochranu…a už som sa pomalým krokom posúval od zastavenia k zastaveniu. Možno aj to tempo, pre mňa tak neprirodzene pomalé spôsobilo, že som myšlienky jednotlivých zastavení precítil a premeditoval ako málokedy predtým. A takto sa začala moja zatiaľ najlepšia púť v živote. Nasledujúce dni ma úplne vytrhli zo všetkých tých problémov, ktoré som nechal doma a vrhli ma do lona modlitby a lásky. Denné sväté omše a ružence ma vrátili do čias, keď som sa ako animátor venoval birmovancom a pre mňa úplne nová skúsenosť večerných bilancií ma naučila konečne aj v praxi zistiť, ako je dobré si každý večer zrekapitulovať deň. Či som ho ozaj prežil najlepšie ako som mohol, čo mi dal a naopak, kde som spravil chyby. O takomto bilancovaní som už počul veľakrát, no ani raz som sa k tomu sám nedopracoval, a na to, aby som pochopil, na čo je také večerné bilancovanie dobré som čakal 34 rokov. Ale to najlepšie, čo mi Panna Mária prichystala ma ešte len čakalo. Bolo to pri návšteve chlapčenského komunitného domu. Keď som tak počúval svedectvo Martina, chalana zo Slovenska, z ničoho nič ma úplne zmrazila jedna myšlienka – už dva roky sú tomu, čo som sa pohádal so svojim otcom a odvtedy sme si nevymenili ani SMSku. Doteraz ma to vôbec netrápilo, moja pýcha účinkovala naplno a ja som žil v presvedčení, že som chybu nespravil, tak prečo by som sa mal ozývať ako prvý. Ale ako som tam sedel, dozrelo to vo mne a keď Martin povedal, že sa pri jednom návrate na Slovensko zmieril so svojim otcom, vedel som, kvôli čomu som meral cestu do tejto ďalekej krajiny. Úloha číslo jedna po návrate bola jasná: zistiť číslo na otca a napísať mu, odprosiť a požiadať o stretnutie. Ako som už na rodičovských kluboch v Piešťanoch počul neraz, najprv treba zmeniť sám seba. Teraz to už chápem. Musím priznať, že až na to stretnutie, som zatiaľ úspešný. No modlím sa za to, aby aj tomu stretnutiu bol raz otec prístupný. A aby som toho nemal málo, v dievčenskom komunitnom dome som dostal ďalšiu lekciu od usmievavej a pozitívnou energiou sršiacej Lu. A znova to bolo na tému pokora a pýcha. Jej svedectvo dokonale odhalilo to, čím dlhodobo trpím – porovnávaním sa s druhými a neprimerané namýšľanie si, že som niečo viac. Až počas jej svedectva som si uvedomil, že robím v podstate to isté, čo robila aj ona. Ďalšia domáca úloha je pripravená. Viem, že to nebude zo dňa na deň, je to určite dlhodobý proces. Dôležité je uvedomiť si to a začať. A ako nám to predviedli v komunite, najlepšie je začať modlitbou. Počas modlitby svätého ruženca na Podbrde, mieste zjavenia sa Panny Márie si už napriek množstvu pútnikov dokonale vychutnávam duchovný rozmer tohto miesta a v duchu si predstavujem, ako dám mojim najnovším poznaniam aj konkrétnu podobu. Nasledujúce dni som prežil niekoľko ďalších veľmi silných zážitkov, či to bola nedeľná omša v chlapčenskom komunitnom dome, večerná adorácia pred sviatosťou oltárnou, návšteva Mostaru, modlitba ruženca v noci pri mori. Avšak zmienil by som sa ešte o jednom, môj život ovplyvňujúcom zážitku, ktorý mi bol doprianý. Bola to meditácia pri vodopádoch na tému „kameň čo nás privalil a kto nám ten kameň môže pomôcť dať preč“. Môj osobný život sa za posledné mesiace obmedzil na jedno veľké klamstvo a sediac tam pri tej tečúcej vode som si uvedomil, ako veľmi ma to ťaží a obmedzuje. Ako veľmi ma to zmenilo a ubralo mi radosti zo života. Takže ďalšia úloha predo mnou. Odvaliť ten kameň! A kto mi pomôže? Len jediný možný – Boh.
Čo na záver? Na túto púť som šiel s úmyslom pomôcť môjmu bratovi. Ale pomoc som najprv potreboval ja. Šiel som tu s vedomím, že všetko čo robím, robím správne a aj keď je niečo nie celkom OK, nie je to až také zlé. Boh a Panna Mária mi však nastavili zrkadlo. Zrkadlo, ktoré mi má pomôcť uzdraviť sa. Zrkadlo, ktoré mi má pomôcť aby som potom mohol s Božou pomocou byť prospešný aj môjmu bratovi a iným ľuďom v mojom okolí. Odišiel som. Nie uzdravený, ale s dokonalým návodom ako na to. Už len vydržať. Marián Kuffa stále hovorí o pokore, pýche a láske. Veľakrát som počúval jeho prednášky, no až teraz mi došlo, prečo to opakuje pri každej prednáške. Pretože len pokora a láska môžu uzdraviť vzťahy medzi ľuďmi, ktoré sú dnes tak veľmi narušené práve tou treťou z nich – pýchou. Ďakujem všetkým účastníkom púte, všetci ste jedineční a vzácni ľudia. A veľká vďaka patrí Ivanovi, Janovi a Bohušovi. Boh vás žehnaj.
Jozef